HOLOKAUST - 5. TARTAROS

~TARTAROS – PRIEKOPA V HÁDESOVOM PODSVETÍ~

Rokfortský expres sa úplne zastavil. Draco sa obzrel po vystrašených mukloch. Všetci cestujúci sa posunuli k oknu, aby boli ďalej od dverí vagóna. Čarodejníci tak skončili chrbtom pritlačení na okno vlaku. Hermiona aj pomedzi množstvo ľudských tiel vyhľadala Dracovu ruku a pevne ju stisla. Ten opätoval jej dotyk pevnejšie ako mal vo zvyku. Vzdialene vnímal, čo sa okolo neho deje.

Nechcel... nemohol uveriť, čo sa deje. Nohy sa mu podlamovali a dych nevedel upokojiť a vrátiť do normálu. Vlastne ani nevedel, či má vôbec dýchať. Všetci napäto očakávali, čo s nimi bude. Obláčiky pary sa dvíhali nad hlavy muklov a čarodejníkov. Jediné, čo bolo počuť vo vagóne, bolo hlasné a nepravidelné dýchanie.

Cez okná zbadali približujúce sa svetelné body. Hermiona a Draco potichu preglgli. Svetlá z prútikov sa blížili k vlaku. Ľudia začali dýchať ešte hlasnejšie ako predtým, akoby sa báli, že potom sa všetok vzduch vydýcha. Hlasy neznámych boli bližšie a bližšie.

„Vyhrň... vyhrň si golier... na kabáte,“ Hermiona šepla do Dracovho ucha.

Pozrel na ňu vo chvíli, keď ona sama si začala upravovať kabát.

„Keď zistia... keď zistia, kto sme... Zvlášť kto si ty. Draco, nechcem si to ani predstaviť.“

Draco si poslušne upravil golier podľa rady priateľky. Jej vety mu, ale nepridali odvahy. On sám si dokázal predstaviť, čo by mu smrťožrúti urobili. Nemusela mu to Hermiona ani hovoriť.

On Draco Malfoy.

Syn Narcissy a Luciusa Malfoyovcov.

Čistá krv. Správna výchova. Veľkolepé sídlo. Drahé veci. Temná minulosť.

Takto by sa dala charakterizovať ich rodina. Temná minulosť...?
Malfoyovci sa napriek tomu odvrátili od svojho Temného pána a nepokračovali s bojmi proti aurorom. Stiahli sa do úzadia. Dom im bol vrátení a minulosť zmazaná. Zatiaľ, čo oni si spokojne nažívali bez väčších problémov, ich bývalí kolegovia, priatelia, rodinní príslušníci museli byť poschovávaní a žiť v biednych podmienkach.

Draco neprebral perspektívne miesto svojho otca, ale začal pracovať pre ministerstvo na oddelení čarodejníckeho práva.
Samotné Dracove zamestnanie bolo urážkou pre Voldemorta a o zrade jeho rodiny nehovoriac. Úroveň mena Malfoy sa dostala na najnižšie priečky.
Dracove priateľstvo s Grangerovou a aj veľa ďalších známostí, ktoré udržiaval, nespĺňali podmienky etiky čistokrvného čarodejníka. Malfoyovci mali trpieť v najhorších bolestiach, ale boli stále pod ochranou. Ochranou Harryho Pottera, ktorý pred rokmi sľúbil Dracovej rodine svoju pomoc.

Draco zovrel Hermionine prsty, keď si spomenul na Harryho.

Vedel, že za to všetko sa chcel pomstiť jeho rodine. No skutočnosť, že syn jeho bývalého najvernejšieho služobníka zdieľa spoločnú spálňu s niekým ako bol Potter, bola urážka nad všetky urážky. Draco si bol istý, že keby sa dostal do Voldemortových rúk... Nechcel si to ani predstaviť. Rozrezal by ho na márne kúsky a postupne po centimetroch posielal Harrymu. Dostať niekoho ako je Draco Malfoy. To by bola jedinečná príležitosť, ako sa pomstiť. Pomstiť za problémy s Vyvoleným. Za všetky tie roky.
Vzťah neudržali v tajnosti. Aj keď sa o to pokúšali. Takže vďaka Rite Skeeterovej, mal vždy Voldemort čerstvé správy o milostnom živote Harryho Pottera. Neprestajne bol vzťah dvoch bývalých rivalov, pretriasaný v novinách. Denný Prorok zdokumentoval všetko, čo sa len dalo. Tak raz po Harryho návšteve hotela s neznámym mužom bola aféra na svete a udržala sa v novinách niekoľko mesiacov.

Draco stisol Hermioninu ruku silnejšie, keď sa začala mykať kľučka na dverách vagóna.

Preto by Voldemort nepremrhal takú skvelú príležitosť a nezabil by Draca hneď. Mučil by ho, ubližoval by mu na milión spôsobov, len aby sa pomstil. Vydieral by Harryho, aby stiahol aurorov. A on by to urobil. Harryho naivné myslenie by to tak chcelo. Napokon Draco by sa tiež radšej sám vydal Voldemortovi, len aby nebolo ublížené Harrymu.

Kľučka sa stiahla dole a dvere sa otvorili. Svetlá z prútikov prenikli dovnútra tmavého vozňa. Cestujúci zamrkali, ale oproti svetlu nevideli na smrťožrútov.

„No tak. Jazda sa skončila. Vstupovať!“ hrubý, mužský hlas preťal ticho, ktoré doteraz panovalo vo vlaku.

Draco započul, ako aj iné dvere na vagónoch boli otvárané. Počul krik smrťožrútov na muklov pri každom vozni. Muklovia sa ešte viac natlačili k oknu vlaku, aby boli ďalej od dverí. Smrťožrút sa výsmešne zachechtal.

„Ale, ale... Tak niekomu sa nechce,“ zaškriekal a švihol prútikom pred seba.

Červené svetlo preťalo tmu vo vagóne a zasiahlo jedného z muklov do hrude. Ten sa chvíľu mykal na mieste od bolesti a potom ho vymrštilo z vlaku von. Dopadol do snehu pred smrťožrútove nohy.

„Niekto ďalší...? Tento humus dokážem vyhádzať celkom sám!“ smrťožrút sa začal smiať nad svojou vetou.

Draco si schoval hlavu, čo najnižšie do goliera kabáta. Hermionin necht sa mu zaryl do dlane. Po očku na ňu pozrel. Tá sa tisla celým telom na okno a so slzami v očiach pozerala na otvorené dvere.

Po chvíli vyšiel z vlaku prvý mukel. Nasledoval ho ďalší a ďalší až sa pomedzi muklov dostali von aj čarodejníci. Dievčatko, ktoré stretli pred únosom vyšlo poslušne za nimi.

Studený vietor im udrel do tváre. Draco pozrel okolo seba. Podľa toho, čo videl, miesto určil ako nie veľmi frekventovanú stanicu. Jedna koľajnica. Jeden vlak. Dozadu sa tiahla dlhá cesta, ktorej nebol vidieť v tme koniec.

Nadvihol hlavu z goliera, aby sa pozrel na ostatných. Z vlaku postupne vystupovali desiatky ľudí.

Hlavu sklonil.

Strach z prezradenia bol príliš veľký. Mohli ich poznať každú chvíľu. Už len to, že Draco si nemohol skryť svoje svetlé vlasy a Hermiona svoju hrivu bolo dostatočné riziko.

Pozrel do zeme. Namiesto desiatok, stoviek tvárí, ktoré sa vynárali z vlaku, na zemi videl iba štrk a sneh.

Hermiona strčila do Draca. Uvidel, ako sa k nim približuje tridsať osôb zahalených v čiernych plášťoch, ale už bez masiek. Noc im tvorila dostatočnú ochranu. Obidvaja sa snažili skryť medzi dav muklov.

„To je ono?“ jeden z nových smrťožrútov pozrel letmo na muklov, „koľko?“

Muž, ktorý otvoril vagón Draca a Hermiony pokrčil plecami.

„Nad tri tisíc?“ ozval sa opäť hrubý hlas.
„Malo ich byť päť tisíc?! Zase je niekto neschopný, že?“
„Ja za nič nemôžem. Toto si vybav s Theodorom. On je tu šéf.“

Draco zdvihol oči, aby mohol pozorovať scénku. Skupinka ešte obišla pár muklov a kývla rukou.

„Povedz im, nech idú,“ smrťožrút ukázal smer cesty.
„Počuli ste? Tam!“ jeden z nich ukázal opäť to isté miesto, lebo muklovia ostali šokovane stáť na mieste.

Všetci sa pohli tým smerom, ktorý bol ukázaný. Aj cez tmu bol vidieť nadradený a zhnusený výraz na tvárach únoscov. Dav ľudí sa pohol a Draco s Hermionou sa pretlačili k ostatným.

„Kam ideme?“ Draco sa snažil zistiť pár informácií od mukla vedľa neho.

On nebol taký vystrašený ako Draco. Bol až prekvapivo... Zmierený?
Muž, ktorého Draco stretol už vo vlaku, sa otočil na druhú stranu a nevšímal si pýtajúceho sa.

Malfoy sa naštvane obzrel za seba. Očami rýchlo prebehol po ostatných, ktorí pomaly postupovali dopredu, a tak hnali čarodejníkov vpred. Občas svetlo z prútika ožiarilo niektorých z davu.
To sa z času na čas smrťožrút pozrel na nešťastné a plačúce tváre muklov. Lúč sa na niekom zastavil dlhšie a niekoho len prebehol. Prví muklovia v zástupe si začali šepkať, keď sa pred nimi začali vynárať obrysy múrov.

Smrťožrúti pridali do kroku a naznačili, aby tak urobili aj muklovia. Hermiona sa snažila niečo zazrieť cez chrbty prvých muklov. Smrťožrút sa priblížil k jej strane a opäť sa zababušila, aby ju nespoznali.

Draco ľutoval túto noc ako aj množstvo iných vecí. Hádku s Harrym. Svoju nerozvážnosť a nepatrnosť. Hlúpe riskovanie pri reťaziach. Tu už prestávala všetka sranda. Smrťožrúti ich pozorovali, ako stádo oviec a vliekli ich nevedno kam.

Dostali ho. A Hermionu tiež. Všetka ochrana bola zbytočná. Všetky kúzla, ktoré mali doma, sú mu teraz nanič. Kurzy a špeciálne výcviky pri stretnutí so smrťožrútom...? Nemal prútik. Nemal nič. Prečo ich niekto nepripravil na takúto situáciu? Teória mu teraz nepomôže. Zabijú ich? Budú ich mučiť? Na čo je Voldemortovi toľko mŕtvych. Všetkých muklov predsa zabiť nemôže. Vyhubiť celý svet? To nie! Smrť, nie.

Draco pridal, lebo sa pred ním urobila medzera a smrťožrút sa priblížil jeho smerom. Stovky ľudí mu začalo dýchať na chrbát, tak pobehol.

„No tak. Pridáme. Rýchlejšie, rýchlejšie,“ mocný smrťožrút sa rozkričal na dav a pre ukážku svojej moci vyčaroval z prútika plameň, ktorý nasmeroval do vzduchu.

Zástup zhíkol a pridal. Zvuk štrku a snehu, ktorý sa rozomieľal pod nohami a neustále pokriky smrťožrútov, boli jediné zvuky široko ďaleko. V tme sa rysovali obrysy niekoľkých budov s bránou. Draco sa nahol, aby lepšie videl. Smrťožrút za ním sa potichu zasmial.

„Nedočkavý, že?“

Kolegovia pri ňom sa chrapľavo zachechtali.

„Pozri na tie čižmy,“ smrťožrút ukázal na Dracove topánky z dračej kože.
„Máš pekné čižmy, mukel. Aj ja som vždy chcel také. Hmm, ale dračie. Ale, aj tak. Nebude ti vadiť, keď si ich zoberiem? V mojich ma už bolia nohy a niesu také pekné,“ únosca sa zasmial a dupol do snehu ťažkou okovanou topánkou.

Pridal do kroku.

Draco sa schoval do kabáta. Srdce mu bubnovalo o hrudný kôš, ako keby chcelo z neho vyskočiť. Ruky a nohy sa mu od strachu začali triasť.

Dav sa priblížil k múrom a prešiel ponad bránu. Všetci sa rozhliadli okolo seba. Pred vstupom boli zasadené stromy, ktoré teraz pekne niesli na korunách sneh. Strechy domov, ktoré už zazreli, vyzerali ako v rozprávke. Sneh spestril obyčajné budovy a noc dodala miestu čaro. Všetko by vyzeralo krásne, len dovtedy pokým by si niekto nevšimol nápisu na bráne.

Predošlé slová... Do sveta mŕtvych... Na tento nápis až priveľmi nadväzoval druhý.

TARTAROS.

Ľudia podvíhali hlavy, keď prechádzali popod bránu a čítali si nápis. Hermiona sa so slzami odvrátila. Zástup prešiel bránu a prví z dlhého radu sa zastavili na malom námestí. Smrťožrúti sa obzreli za seba a čakali na kolegov. Pritom stihli pár muklom ironicky zakývať. Zvlášť tým, ktorí plakali a hľadali si svojich blízkych.

„Tak teda vitajte!“ smrťožrút roztiahol ruky a teatrálne nimi mávol, „páči?“

Prví v dave mierne cúvli. Čarodejníci sa ponad ich hlavy pozreli na muža.

„No ideme ďalej. Poďme, poďme!“ smrťožrút zakričal na časť davu.

Ostatní z cestujúcich boli len na ceste z vlaku a ešte do mestečka nedorazila. Z tmy sa vynorilo ďalších desať smrťožrútov a podišli k muklom.

„To je ono?“ vysoký smrťožrút sa nahol k muklom a zasvietil na nich prútikom.

Draco sa strhol po započutí hlasu. Poznal ho, ale nevedel ho zaradiť. Schoval sa za ostatných.

„Rozdeľte ich,“ vysoký smrťožrút prútik schoval a odišiel späť.

Dracove srdce bežalo maratón. Dych nevedel upokojiť. Už sa videl, ako kľačí pred Voldemortom v strašných mukách. Smrťožrúti pristúpili k prvým muklom. Tí opäť cúvli pred mužmi ďalej a dav sa posúval dozadu.

„No to máme strachu,“ schytil za rameno prvého, čo mu prišiel pod ruku, „muž,“ chlapíka odsotil na pravú stranu, „žena,“ staršiu pani posunul na ľavú.

Žena si s plačom kľakla na zem. Smrťožrút ju schmatol a postavil na nohy. Chytil ďalšieho muža a postavil ho na pravo. Nasledovali ďalší a ďalší... Tí, ktorí vedeli, ako rozdeľovanie funguje sa už sami postavili na správnu stranu. Malé deti tiež rozdelili od ostatných. Tie naťahovali malé rúčky k rodičom, ale smrťožrúti ich vždy od seba odsotili.
Prišiel rad na Draca. Ten len sklopil oči a prešiel na pravú stranu. Po očku pozoroval Hermionin presun napravo. Draco sa pozrel na mužov, ktorí stali vedľa neho. Starší aj mladší, blond aj tmavo vlasý. Nevidel podstatnejšie rozdiely.

„Pokračujte tam!“

Keď smrťožrúti vybavili prvú skupinku, ukázali stovke žien a mužov dva vchody. Muži vykročili kam im bolo povedané.
Draco sa pohol s roztrasenými nohami. Vždy mal pevný krok. Neistotu nepoznal. Malfoy bol síce v Slizoline, ale vždy všetko robil s čistou hlavou. Bez emócií, strachu. Naposledy sa mu nohy takto klepali, keď mal prvé schôdzky s Harrym, ale toto je iné. Vtedy to bola príjemná nervozita.

Vidieť Harryho...

* * * *

„Čo tým chceš povedať, že je preč. Kde... kde je?“ Narsissa Malfoyová nervózne stískala opierku kresla.
„On...“

Harry si cvičil reč ešte pred tým, ale teraz sa mu slová nedali vypustiť.
Oznámiť, že Draco je v rukách Voldemortových vrahov? Oznámiť to jeho rodičom?

Harry sa odvrátil od roztrasenej Narcissy a pozrel sa po prepychovej obývačka v Malfoy Manor.

Večer, ktorý ešte pred pár hodinami pokladal za najkrajší v jeho živote sa zmenil na nočnú moru. Dookola si rozprával slovko KEBY.

Keby sa s Dracom nepohádal, tak by išli domov spolu.
Keby mu porozprával o hraniciach, ktoré smrťožrúti rušili, bol by opatrnejší.
Keby si s ním nezačal pred štyrmi rokmi, tak teraz by to nemusel oznamovať jeho rodičom. Keby ho požiadal o ruku ešte pred pár hodinami, tak teraz by zaspávali vyčerpaní po oslave.

Ale, nie. Všetko sa muselo pokaziť behom pár hodín.

Už štyri hodiny vie, že Draco a Hermiona sú nezvestní.

Už pred štyrmi hodinami sa radil s aurormi, čo budú ďalej robiť. No na nič neprišli. Samotní jeho podriadení čakali, že Harry im povie skvelý plán, ako zastaviť únosy, ale nepovedal. Mladí aurori stratili ilúzie o dokonalosti svojho šéfa a tí starší sa len utvrdili v jeho slabostiach. Harry vedel, že namiesto neustáleho mlčania mal povedať aurorom, čo ďalej, ale ani on sám to nevedel. Okrem toho ho zradil aj Kingsley. Tridsať aurorov by nikdy nemohlo poraziť Voldemorta.

Už štyri hodiny je bezradný. Hneď ako sa skončilo jednanie s aurormi zavrel sa do kancelárie, aby sa mohol vyplakať. Tu mohol nariekať, šepkať Dracove meno a preklínať Voldemortove. Až teraz mu skutočne dochádzalo, čo sa stalo. Draco je preč. A on nevie, kde a čo s ním bude.

Už pred pol hodinou musel navštíviť Rona a povedať mu pravdu. Najlepší priateľ bol o pol piatej hore a netrpezlivo čakal na svoju manželku. Keď zbadal Harryho vedel, že to čo mu povie nebude dobré. Po krátkom a strohom ozname, ktorý sa Harry naučil v kancelárií, ho Ron s plačom vyhodil z domu. Nezazlieval mu to. Vedel, ako sa cíti.

Už pred desiatimi minútami sa Harry rozhodol sám navštíviť Malfoyovcov. Oznámiť zmiznutie manželky najlepšiemu priateľovi nie je jednoduché.
No oznámiť to partnerovým rodičom...? Zobudiť ich o piatej ráno, aby im oznámil, že ich jediný syn bol unesený? A, že únoscami sú smrťožrúti?

Správu pravdepodobného miesta, kde sa muklovia a čarodejníci mali nachádzať, nepovedali nikomu. Sami tú informáciu nemali overenú. A rozprávať rodinám, že jeden z muklov tvrdil čosi o dajakých mestečkách, kde muklov týrajú a ubližujú im? Oznámiť Dracovej matke, že možno jej syn je práve tam?

Harry sa pozrel na Luciusa. Ten pozorne sledoval Harryho nervozitu.

„No?“ Lucius naznačil, aby Harry pokračoval v rozhovore.

Potter u nich doma o piatej ráno, to nebolo dobré znamenie. Potter v slávnostnom oblečení s roztraseným hlasom a začervenanými očami? Už sa to pár krát stalo, že Draco od neho utiekol, ale vždy prišiel k rodičom. Dnes, tu ale nebol? Tak Harry nemal dôvod sem teraz chodiť.

„Čo tým myslíš, že je preč?! Čo si mu zase spravil?“

Narcissa štuchla manžela do ruky, aby nepoužíval taký tón na priateľa ich syna.
Síce už pár rokov nie vítaného partnera, ale zvykali si. Lucius mal, ale prvé roky vážne problémy s Harryho prítomnosťou.

Pani domu si lepšie utiahla nočný župan a zamrvila sa v sedačke.

„Tie útoky na muklov... Zmizlo desať tisíc ľudí,“ Harry pozrel na manželov.

Tí očividne nenachádzali príbuznosť medzi témami: zmiznutie muklov, neprítomnosť ich syna.

„Draco... Draco zmizol spolu s nimi,“ Harry sa odvrátil a pozrel na stenu.

Počul Narcissin ston a potom už len kvílivý plač. Sústredil sa na rodinný obraz Malfoyovcov, ktorý visel v strede obývačky.
Snažil sa nevypustiť slzy, keď sa pozeral na mladší portrét Draca, ktorý sa ležérne opieral o rám obrazu.

* * * *

„Dovnútra!“

Smrťožrút natlačil do jedného z domčekov prvú skupinku mužov.

Približne stovka chlapov rôznych vekových skupín sa natlačila do tmavej miestnosti. Jedno okno trochu presvecovalo tmu. Keď prešiel posledný mukel, smrťožrút zavrel dvere.

„Tu sa vyzlečiete. Oblečenie poukladáte na kôpku. Opakujem, že všetko oblečenie pôjde dolu,“ smrťožrút zreval za zavretými dverami.

Všetci sa pozerali okolo seba. Niektorí z mužov s hrôzou pozerali na zavreté dvere, niektorí zaliezli do rohov a prikrčili sa tam. No boli aj takí, ktorí sa hneď začali vyzliekať a ukladať svoje veci.
Draco pozrel na mukla vedľa. Poznal ho. Predavač vína pred Červeným Rubínom.

„Byť tebou, mladý, tak sa začnem vyzliekať. Si ešte decko. Nevieš čoho sú ľudia schopní,“
s trasúcimi rukami si muž rozopol bundu.
„Nie, ty nevieš, mukel,“ Draco sa vzdiali od muža a pritlačil sa k stene.

Odvrátil zrak od nahých mužov a pozeral do zeme. Nemal v úmysle sa vyzliecť. Stratil by tak jedinú ochranu. Už by nemohol mať kabát a schovať sa doň. Má sa pred nimi postaviť nahý? Prečo? Aby ho znásilnili? Ponižovali? Potupili? Zmrzačili? Alebo horšie, aby ho spoznali?

„Prečo sa mám vyzliecť?“

Draco sa obzrel okolo seba, ale nikto mu neodpovedal. Nachystaní, nahí muži ho ignorovali.
Mal sa vyzliecť pred stovkou chlapov? Nahého ho videl len Harry.

„Proste to urob! Musíš sa stále niečo pýtať? Chceš mať... Mať problémy?“

Muž sa zachvel. Studený vzduch mu ochladil celé telo.

„Prvých desať,“ smrťožrút vletel do miestnosti a vyhnal prvú skupinku von.

Dvere sa zaklapli a nastal šum. Muži si priložili uši na dvere a snažili sa počúvať, čo sa deje. Ostatní si kľakli na kolena a kolísali sa. Popritom si čosi mumlali, ale Draco tomu vôbec nerozumel.

Skrehnutými prstami si rozopol kabát a stiahol si ho. Až teraz si uvedomil chlad v miestnosti. Roztriasli sa mu zuby, ale snažil sa to ignorovať. Po kabáte nasledovala košeľa, ktorú položil na okenný rám. Pozrel sa okolo seba či má predsa len trochu súkromia.

Muži stáli natlačení na seba v jednom z rohov. Draco sa znechutene odvrátil. Vyzul si čižmy a stiahol ponožky a nohavice. Obzrel sa dozadu a stiahol si aj spodné prádlo. Dracové detinské správanie, ale muži ignorovali. Len pár mladších sa chovalo podobne ako Malfoy.
Desať chalanov, ktorí boli ešte mladší ako on stálo v skupinke pri sebe stále oblečení. Draco pozrel na pätnásť ročných a otočil sa im chrbtom. Kôpku na okne urovnal a topánky posunul k stene. Otriasol sa.

Smrťožrút opäť otvoril dvere a zavolal ďalších desať. Muži sa strhli a šum sa opakoval.

Po ešte kratšej dobe odišlo ďalších desať mužov.

Draco si začal uvedomovať bezvýchodiskovú situáciu. Pohladil si jediný doplnok, ktorý ešte mal. Náramok, ktorý dostal od Harryho. Otvoril sponu na ňom a zložil si ho. Chvíľu si ho ešte pohladkal prstami a odložil na okno k ostatnému oblečeniu. Dlaňou prešiel po parapete okna. Prsty otočil k oknu. Celá dlaň bola čierna od dajakého prášku na okne. Prstami nabral zmes a pretrel si ju po chrbte ruky. Farba sa udržala. Nabral si ešte raz a prešiel si zmesou po vlasoch. Otočil sa či ho niekto nevidí a zopakoval pohyb ešte raz. Dúfal tak, že aspoň trošku sa zakryje farba jeho svetlých vlasov. Ruku si očistil o holú pokožku hrude.

Decembrový vietor opäť prenikol popod okno. Prešiel si po holých pažiach a striasol si husiu kožu.

Pozrel cez okno.

To, kde sa teraz nachádzal nevyzeralo ako miesto vymyslené Voldemortom. Očakával niečo viac temnejšie. Námestie, domy... Rozdiel oproti tajomnej komnate o ktorej mu rozprával Harry, bol znateľný.

Dvere sa otvorili a odišli ďalší muži.

Dracove srdce bilo až kdesi v krku. Nohy sa mu podlamovali od strachu. Pozrel na zaraďovanie na námestí. Stovky ľudí stály pred smrťožrútmi a čakali kam pôjdu.

Draco sa pozrel po mukloch.

Mladí chlapci nasledovali Draca a aj oni sa vyzliekli. Po očku po ňom pokukovali, pretože im bol vekovo najbližší a starším mužom sa nechceli prihovoriť.

Odišli ďalší.

Počet sa výrazne zmenšoval a už sa toľko netlačili na seba. Draco bol svojím spôsobom, len rád. To, že sa na neho lepili z každej strany starí chlapi, nebolo nič príjemné.

Dvere sa otvorili a smrťožrút ukázal na skupinku, kde bol aj Draco.

Muži neochotne vyšli za smrťožrútom do vedľajšej miestnosti. Draco išiel pomaly, lebo mal pocit, že keby len trochu zrýchlil, nohy by sa mu podlomili.
Vošli do miestnosti, ktorá bola ešte tmavšia ako predošlá. V tme sa črtali siluety osôb na konci miestnosti, sediace za stolom.

„Prvý.“

Smrťožrút strčil do mukla a predviedol ho pred osoby sediace za stolom.
Draco nakukol cez ostatných a čakal, čo sa stane. Každým kúskom tela dúfal, že predsa len nevytiahnú prútiky, a že nepovedia Avada Kedavra. Započul rozhovor, ale presné slová nezaznamenal. Muži v rade pozorovali, ako sa starší mukel musel vzpriamene postaviť, predkloniť a ukázať svoje telo. Draco sa znechutene pozrel okolo. Muž ako bábka poslušne plnil každý príkaz, ktorý mu dali. Chlap sediaci v strede ukázal na jedny zo štyroch dverí.

Mukel poslušne odišiel cez ne.

„Ďalší,“ zvolal muž v strede stola.

Skupinka sa ani nepohla. Draco cítil zrýchlený dych na svojom chrbte.

„Ďalší. Tak bude to!“

Smrťožrút schmatol Draca a predviedol ho pred stôl. Ten počas chôdze mohol lepšie pozorovať druhý koniec miestnosti. Za dlhým stolom sedelo desať smrťožrútov v čiernych plášťoch. Draco nevedel, ktorú časť tela si má kryť. Či tvár, alebo intímne partie.
Smrťožrút zasvietil na Draca a najväčšiu pozornosť venoval jeho telu.

„Mladý,“ smrťožrút v čele stola s úsmevom poznamenal. Kolegovia po obidvoch stranách
nadšene prikyvovali.
„Koľko máš rokov, mukel?“
„Dvadsať... dvadsaťpäť.“

Draco nevedel koľko mal povedať, alebo aké číslo by viac vyhovovalo smrťožrútom.
Nepáčila sa mu pripomienka na jeho vek. Okrem toho sa snažil aj hlas trochu zmeniť. Nevedel či práve za stolom, nebude sedieť dakto, kto ho pozná.

Smrťožrút kývol na muža, ktorý odprevadil Draca ku kontrolórom. Ten ho pritlačil na stôl a roztiahol topánkou nohy od seba. Draco sa začal zmietať, ale muž bol silnejší. Nahmatal Dracové nahé brucho a pár krát ho stlačil. Potom dal ruku preč. Kývol smrťožrútom na súhlas. Ostatní spokojne zamumlali. Smrťožrút sa vzdialil.

„Vyzeráš na mladšieho. Povedal by som dvadsať. Ale aj tak je to krásny vek. Čo povieš, Antonin? Čo si robil, keď si mal dvadsaťpäť?“

„Ja?“ Draco započul hlas Antonina Dolohova.
„Hmm, asi som si vyberal kariéru. Myslím tým skutočnú kariéru,“ hrubý hlas Dolohova sa Dracovi ozýval v ušiach.

Antonin Dolohov.

Starý Luciusov priateľ. S Dracom sa často hrával. Spolu sa rozprávali o temných čarodejníkoch a čiernej mágií. Mal zvláštny talent na násilie. Lucius vždy spomínal, aká to je hyena. Navonok pôsobil, ako slušný čarodejník. Nikto len pár jeho priateľov vedelo, ako surovo sa správa k vlastnej žene a dvom dcérkam. Občas, keď boli Dolohovovci v Malfoy Manor, Draco si všimol podliatin, ktoré mali ženy z tejto rodiny. Zvlášť modriny, ktoré vytŕčali zo sukní dcérok Antonina. Draco dlho nevedel, prečo sa dievčatá bránia otcovmu pohladeniu po vlasoch. Jemu to vtedy pripadalo prirodzené. Napokon aj jeho mama hladila, ale všetko pochopil až neskôr.

„Hmm, kam ťa dáme?“ smrťožrút si poklepal perom o papier.
„Nech ide tam,“ Dolohov ukázal na jedny zo štyroch dverí.

Smrťožrút nesúhlasne zakýval hlavou.

„Dám ti vybrať, mukel. Vyber si číslo od jedna po štyri, ale štvorku byť tebou si nevyberám.“
„Neraď mu,“ Dolohov sa nahol k smrťožrútovi

Draco sa pozrel po štyroch dverách za stolom. Mal sa rozhodnúť, ako zomrie? Dolohov pre neho vybral málo bolestnú smrť, že smrťožrút v strede nesúhlasil? Teraz už vie, že zomrie. Vyberie si číslo a podľa toho ho zabijú.

Draco pokrútil hlavou.

„No tak. Poradím ti ešte viac. Vyber si buď jednotku alebo dvojku.“
„Jedna,“ Draco povedal prvé číslo, čo ho napadlo
.
Zavrel oči a dúfal, že to bude rýchla smrť. Najlepšia by bola Avada Kedavra.

„No vidíš, že to ide. Tamtie dvere,“ smrťožrút v strede stola ukázal na dvere.

Draco prešiel za stôl a ešte, ako prechádzal smrťožrúti sa neunúvali prestať s rozhovorom.

„Aj tak by som ho dal na trojku,“ ozval sa hlas Dolohova.
„Vnútri sú ešte dajakí chalani. Tento bol už starší.“
„Nie, nebol dosť starý. Mali ste dať na moju radu.“
„Keby sme dali na tvoje rady... Nechcem to ani vedieť.“
„Aj tak skončí na trojke. Mladých tu je málo,“ Dolohov sa pozrel na čakajúcich muklov.
„Nemá roztrasené ruky ako ten starý pred ním. Aj na to mysli.“

Smrťožrút Dracovi otvoril dvere a nechal ho vstúpiť. Vošiel do dajakej čakárne. V miestnosti už čakalo zopár mužov. Odlepil sa od dverí, ale ešte započul koniec rozhovoru medzi smrťožrútmi.

„Ja len hovorím, že mladé mäsko, je mladé mäsko.“


A/N: Celé grécke podsvetie bolo rozdelené na tri časti. Prvá časť bola Asfodelova lúka, kde blúdili duše mŕtvych. Druhá Elyzejské polia, miesto odpočinku a blaženosti a tretia priekopa Tartaros.
Priepasť Tartaros bola hlboko vnútri zeme, alebo hlboko pod zemou a zhodenie do nej patrilo medzi najstrašnejšie tresty, aké poznali grécke mýty. Najvyšší boh Zeus v nej napríklad uväznil Titanov a hoci boli jeho úhlavnými nepriateľmi, napokon usúdil, že ich potrestal príliš ťažko, a tak ich z nej vypustil.